Tiahnu vozy maľované šírou pláňou,
tiahnu vozy v bledom ráne cestou známou.
Tráva z lesa na kolesách rosu skrýva,
pod plachtou a kučerami hlava sníva.
Tiahnu vozy jak sen tajný každé ráno,
postoj, Cigáň, pošepkaj mi, aký je tvoj svet.

Dážď vie striasať, vietor kmásať,
štípe mráz,
láska však je slnko zas a
páli nás.
Máme túhu skrytú v pleti,
máme dúhu, ktorá svieti
z čiernych očí našich deti na svet náš.
Máme hriech i plač, i kvety,
máme smiech i kastanety,
strakatý jak všetky svety je ten náš.

Tiahnu vozy maľované, tiahnu bránou
a ja túžim sadnúť na ne každé ráno.
Svoje lásky, svoje túhy nezakrývať,
pod deravou plachtou z dúhy len tak snívať.
Tiahnu vozy maľované šírou pláňou,
na tie krásne túžby plané daj mi, Cigáň, liek.

Dáme chmáry, vánok jari,
dážď i mráz,
dáme lásku, ktorá žiari,
páli nás.
Dáme túhu skrytú v pleti,
dáme dúhu, ktorá svieti
z čiernych očí našich deti na svet náš.
Dáme hriech i kastanety,
dáme smiech i plač, i kvety,
dáme všetky pestré svety aj ten náš.

Tiahnu vozy maľované, tiahnu bránou,
v prachu cesty nebadane klíči ráno.
Zajtra snáď už pôjdem s nimi v rannom lúči,
pieseň svoju ako husle rozozvučím.
Pôjdu vozy maľované šírou pláňou
a ja s nimi, budem z dlane dávať ľudom liek.

Tomu vietor, tomu chmáry,
tomu dážď,
tomu lásku, ktorá páli
ako mráz.
Tomu biele kastanety,
tomu dúhu skrytú v pleti,
tomu dúhu, ktorá svieti na svet náš.
Tomu smiech i hriech, i kvety,
tomu úsmev malých detí,
strakatý jak všetky svety je ten náš.